Pôvodne patril Chag ha-Sukkot medzi tri pútnické sviatky (šaloš regalim). Tóra v ich prípade predpisuje všetkým mužského pohlavia, navštíviť Jeruzalem a priniesť do Chrámu predpísané sviatočné obete (2M 23.14-17; 34.23; 5M 16.16).

Slávi sa od 15. do 21. mesiaca tišri v Erec Izrael, a v diaspore do 22. tišri.

Jeho názov je odvodený od slova “sukkah” (stánok, chata) a je asociáciou na obydlie, v ktorom Izraeliti pobývali na púšti (3M 34.42-43), po odchode z Egypta. Pôvod sviatku má biblické korene (2M 23.14-19; 3M23.33-44; 4M 29.12-39; 5M 16.13-17; Ez 45.25; 1.Kr 8.2, 65; 2 Kron 5.3, 7.8 atď.) a viaže sa na historické udalosti, kedy izraelský národ putoval 40 rokov púšťou, než došiel do Zasľúbenej Zeme.

Sviatok má rôzne pomenovania. Okrem Chag ha-Sukkot (Sviatok stánkov) sa nazýva aj Chag ha-Asif (Sviatok Zbierania – 2M 23.16; 34.22), čo súvisí s jeho poľnohospodárskou tradíciou (5M 23.16, 34.22) a oslavou jesenného zberu plodín (5M 16.13), či Zman simchatenu (Čas našej radosti – 5M 16.14-15).

Kľúčovým momentom osláv a symbolom sviatku je už spomínaná ”sukkah” – stánok, chatka. Tá sa stavia v záhrade, na terase, či balkóne. Je zhmotnenou imaginárnou Božou ochranou. Musí mať aspoň 3 steny, nie vyššie ako 20 lakťov. Strecha (hebr. “sachach”) sa robí z listnatých vetvičiek, alebo slamenných, či bambusových rohoží, aby bolo cez ňu vidieť na oblohu, takže skutočnou strechou stánku sú oblaky vznešenosti Božej ( “ananej ha-kavod”). V noci by sa mali cez ňu dať tiež rozoznať hviezdy.

Svojou ľahkou konštrukciou pripomína ľudskú krehkosť vo svete a jej jedinú možnú ochranu – ochranu Božiu.

Je tradíciou pozývať do sukkah hostí. V 16.stor., rabi Jicchak Luria, opierajúc sa o Sefer ha-Zohar – mystické dielo z 13.storočia (TB, Emor 103 – 104), zaviedol inovačný zvyk symbolického pozývania siedmych imaginárnych hostí (aram. “ušpizin”), konkrétne troch praotcov: Avrahama, Jicchaka, Jákova a štyroch verných “pastierov národa”, Josefa, Mošeho, Aharona a Davida. V každý deň Sukkot vchádza do sukkah jeden z nich ako prvý. Ostatní ho doprevádzajú.

Vnútrajšok sukkah býva vyzdobený plodmi, alebo ich obrázkami (obľubené sú tie, čo sú vymenované v 5M 8.8) a nápismi mien jednotlivých “ušpizin”(viac v “sidur adir ba-nmarom”, str. 509nn, Praha 2008).

Moderné židovské ženy pozývajú do sukkah zas pramatky a iné významné ženy izraelských dejín, Saru, Rivku, Rachel, Leu, Mirjam, Devoru a Ester.

Sviatok sa neslávi len v domácnostiach, ale aj v synagóge. Aj v jej blízkosti (zväčša na dvore) sa stavia symbolická sukkah.

So stavbou sukkah sa začína hneď po skončení sviatku Jom Kipur, aby sa prešlo hneď od jedného príkazu k druhému, alebo, ako sa hovorí, “od jednej sily k druhej sile” – “me chajil el chajil” ako uvádza Žalm 84.8 : “…pokračujú stále s novou silou…”.

Na stavbe sukkah sa podieľajú všetci členovia domácnosti, aby sa všetci v nej cítili veľmi príjemne, lebo za najbližších sedem dní v nej strávia veľa času. “Sedem dní budete bývať v stánkoch, aby všetky Vaše pokolenia vedeli, že Izraeliti bývali v stánkoch, keď som ich vyviedol z Egypta” (3M 23.42-43) – hovorí Ha-Šem na stránkach Tóry.

Liturgia na sviatočné dni obsahuje modlitbu musaf (náhrada za dodatkovú sviatočnú obeť po zrútení Chrámu) a modlitbu hallel (Ž 13-18). Cez polosviatky sa modlí skrátený hallel a modlitba tachanun sa vynecháva.

Sviatočnej atmosfére najviac dominuje ale pozdvihovanie “4 druhov” plodín (arba minim), z ktorých sa viaže akoby kytica (3M 23.40), ktorou sa máva do všetkých strán.

V strede je umiestnená jedna palmová ratolesť (lulav), na jej pravej strane sa ukladajú tri vetvičky myrty (hadas), vľavo dve vŕbové halúzky (arava) a všetko sa drží v pravej ruke. V ľavej ruke držíme etrog – citrusový plod podobný citrónu (perij ec-hadar = plod stromu hadar; 3M 23.40; bot.: citrus medica cedra).

Kyticou sa máva hore a dolu (na znak “toto som prijal od Teba a teraz to vraciam späť” a ako uznanie Hospodinovho kraľovania v celom okolitom svete – TB, Suk. 37b).

Ak však pripadne prvý deň Sukkot na sobotu, 4 druhy sa do synagógy v ten deň neprinášajú. Ostatné dni sa obrad robí vždy ráno. (Podobne tak nie je možné trúbiť na šófar v 1.deň Roš Hašana, ak tento pripadol tiež na Sobotu.)

Dôvod je prostý. V Sobotu je zakázaná práca a teda aj prenášanie vecí. V prípade, že by niekto zo zúčastnených, kto by nevedel 4 druhy niesť správne, kvôli naučeniu navštívil niekoho, kto by ho to mal narýchlo naučiť, porušil by tým Sobotu, lebo by 4 druhy k dotyčnému niesol nesprávne.

Arba minim nie je len výraz vďaky za úrodu polí, ale charakterizuje aj štyri typy ľudí, podobne ako štyria synovia z hagadah šel pesach.

Štyri druhy sa pôvodne používali len v Chráme, ale po Churbane sa ich použitívanie rozšírilo do celej diaspory ( BT, Miš. Suk. 3.12).

Každý deň je zvykom urobiť v synagóge obchádzku okolo bimah. Bima (názov z gréčtiny; iný názov: almemor; medzi sefardmi: teva) je vyvýšené miesto v synagóge, z ktorého sa predčíta Tóra a slúži aj ako kazateľnica.

V siedmy deň sa robí obchádzka v synagóge sedemkrát – raz za každý deň trvania sviatku, alebo raz za každého z ušpizin. Podľa inej tradície, sedemnásobná “procesia” zodpovedá siedmym hebrejským slovám veršu žalmu 26.6: “Umývam v nevinnosti svoje ruky a obchádzam (vôkol) tvoj oltár, Hospodine”.

.

Nakoľko v siedmy deň odznie veľa krát počas liturgie “Hošana”, nazýva sa tento deň tiež “Veľká Hošana” – “Hošana Raba”.

“Hošana” znamená: “Pomôž nám, ó Bože!”

Podľa kabalistov ľudský osud spečatený na Jom Kipur, nadobúda svoju právoplatnosť práve v tento deň.

Chasidská tradícia tvrdí, že na Hošana raba vedie do sukah zástup ušpizin kráľ Dávid.

Na Hošana raba je zvykom cez rannú bohoslužbu otĺkať päť halúzok vŕby a zbaviť ich tak lístkov. Obrad sa nazýva “chibut aravim” a symbolizuje odpustenie hriechov, ktoré akoby boli zastúpené práve opadávaním jednotlivých lístkov. Na to si priatelia prajú navzájom “piska tova” (dobrú známku/posudok), alebo v jidiš. “a gitn kvitl”.

Osmy ukončujúci deň sviatkov nazývame doslovne: Šemini (ôsmy) aceret (ukončenie). V tento deň sa naposledy sedí v Sukkah. Kidduš sa robí, ale už sa nehovorí požehnanie “…lejšev basukkah”. Kantor vsúva do Amidah prvý krát modlitbu za dážď (viď tiež nižšie: ”Simchat beit hašoeva”).

Je to však už samostatný sviatok (TB, Roš Hašana 4b) a takto je spomenutý aj v Tóre (3M 23.36; 4M 29.35).

Šemini aceret znamená doslovne “ôsmy (deň je slávnostné) zhromaždenie”. V koreni slova “aceret” sa ozýva aj význam “zotrvávať/meškať/zostávať”.

V čase státia Chrámu, bolo tiež zvykom na siedmy deň, konať obrad venovaný “radosti z čerpania vody” (Simchat beit hašoeva). Vtedy sa obchádzal oltár zdobený vetvičkami, tým sa vyjadrovala nádej skorého obdobia dažďov, tak prepotrebných pre život v agrárnej spoločnosti. Úlitba vody na oltári sa konala v čase každodennej rannej obete (tamid šel šachar). Voda pre úlitbu (nisuch hamajim) sa brala z prameňa Šiloah (breikat hašiloach), ktorý sa nachádzal v meste Dávidovom. Biblickým dokladom obradu je Iz 12.3: “A načierajte vodu v radosti z prameňov spásy”.

V Babylonskom Talmude (Suk. 51a/51b) sa nájde nadšený popis slávnosti: “Kto simchat beit hašoeva” nezažil, ten nikdy v živote pravú radosť nevidel”.

Od 2. churbanu (zrútenie Chrámu) sa namiesto toho, prednášajú modlitby za dážď (tefilat gešem). Od Šemini aceret až do Pesach sa v každodennej modlitbe Šmone esre (amida) recituje vsuvka: “…ktorý dáva vetru viať a padať dážď…”

Do liturgie sa radí tiež spomienka na mŕtvych (modlitba Jizkor). Z megilot sa číta Kazateľ (Kohelet) a to buď na šabat chol ha moed, alebo na šemini aceret.

SIMCHAT TORA

Na deviaty deň (v Izraeli na ôsmy) pripadá v diaspore sviatok Simchat Tóra – “Radosť z Tóry”. Bol zavedený gaónmi v Babylóne a je to jediný sviatok, kedy sa Tóra číta v noci.

K jeho názvu viedol 174-tý verš žalmu 119:”…Tvoja Tóra je moja slasť/rozkoš.”

Z aron ha-kodeš sa vyberú všetky zvitky, rozdajú sa účastníkom bohoslužby a za spevu a tanca, s Tórami v náručí, sa s nimi sedem krát obíde bimah. Obchádzky sa nazývajú “hakafot” a robia sa počas večernej modlitby “maariv” a v rámci rannej modlitby, počas dodatkovej modlitby ”musaf”. V nesení Tóry sa vystriedajú všetci prítomní.

V prázdnej aron ha-kodeš sa počas procesií, kým sú zvitky Tóry vyňaté, necháva horieť sviečka. Po hakafot sa zvitky, okrem troch, vrátia do aron ha-kodeš. Zo spomenutých troch sa predčíta. Z prvého zvitku sa číta 5M 33.1-26, a to opakovane, aby sa k čítaniu dostalo čo najviac prítomných.

Medzi Aškenázskymi Židmi je zvykom vyvolávať na tento sviatok k čítaniu z Tóry, okrem dospelých aj deti.Vyvolané, stoja pod veľkým talitom, ako pod chupou a opakujú počas obradu požehnania nad Tórou. Nakoniec im je udelené Jákobove požehnanie (1M 48.16).

Naši múdri majstri (chachamim) hlásali, že Tóra nie je automaticky dedičná, ale musí sa znovuzískavať “nahováraním/dvorením”, tak ako ženích získava nevestu, a to študovaním Písma. Preto ten, kto dostane “alija” (vyvolanie k čítaniu z Tóry), má čestný titul “ženích Tóry” (chatan Tóra). Ten číta z prvého zvitku, poslednú sidru Piatej knihy Mojžišovej.

Po ňon nasleduje čítanie z druhého zvitku a to prvej sidry Prvej knihy Mojžišovej. Kto je poctený touto alijou, sa nazýva chatan berešit – ženích počiatku (podľa názvu 1M – Berešit). Tým je ukončený starý a opäť začatý nový ročný cyklus čítania Tóry, čo symbolicky vyjadruje myšlienku jej večnosti a “nekonečnosti”. V reformných spoločenstvách sa alija udeľuje aj ženám (“kallah tora, kallah berešit”).

Z tretieho zvitku sa číta “maftir” – 4M 29.35-30.1, odsek z Prorokov, konkrétne Joz. 1.1-18.

Atmosféra všetkých deviatich dní (Sukkot, Hošana Raba, Šemini Aceret a Simchat Tóra) je veľmi radostná.

Sviatok pripomína cestu z otroctva k slobode a je symbolom vďaky za prežitie a úspešné dôjdenie do Zasľúbenej Zeme.

V súvislosti so sviatkom Sukkot treba ešte spomenúť obrad “hakhel” (=zhromaždi; 5M31.10-13), ktorý sa konal každých sedem rokov a to prvého dňa sukkot chol ha moed, prvý rok po šenat hašemitah, roku “odpustenia” (napr. dlžôb). Na nádvorí žien (ezrat našim) bola postavená drevená, vyvýšená platforma. Zhromaždenia sa účastnili muži, ženy aj deti (TB, Chag. 3a).

Kráľ, stojac na platforme predčítal z Tóry vybrané kapitoly z “Devarim” (5M 6.4; 11.13-21; 14.22-27; 26.12-15; 17.14-20; 28.1-69). V súčasnosti sme svedkami znovuzrodenia tejto tradície vo vhodne modifikovanej podobe, kedy kráľa nahrádza prezident štátu Izrael.

Na záver ešte, už spomínané proroctvo (Zach 14.16):

“A stane sa, všetci, čo zostali zo všetkých národov, ktoré vytiahli proti Jeruzalemu, budú rok čo rok vystupovať/putovať, aby sa poklonili kráľovi, Hospodinovi zástupov a svätili sviatok sukkot”; a ďalej (14.19):”…v ten deň bude Hospodin jediný a meno jeho jediné”; týmito slovami končí aj modlitba “alejnu” uzatvárajúca bohoslužbu. Tak sa stane v dňoch príchodu Mesiáša (jemot hamašiach), vtedy prestane nevraživosť medzi národmi a nato hovoríme: “Amen, maher – bimhera bejamenu” (…nech sa tak stane čo najskôr v našich dňoch života).

V čase Chrámu, bolo zvykom obetovať 70-tich býčkov, symbolizujúcich 70 národov sveta. Obrad sprevádzali modlitby za mier (TB, Suk 55b), pretože podľa proroka Zachariáša (14.16) sa raz všetky národa pripoja k Izraelu, aby slávili spoločne Sukkot.

V súvislosti s obeťou 70-tich býčkov, hovorí Ha-Šem: “…pozval som k tabuli 70 národov sveta; už odišli – zotrvaj/zostaň ty Jisrael, ešte u mňa”. A táto veta je zdôvodnením predĺženia sviatku sukkot o jeden deň.

Ec hadar nesie plody etrogim, ktoré majú príjemnú vôňu. Hadas (myrta) má tiež príjemnú vôňu, ale plody nemá. Palma plody nesie, ale nevonia. A vŕba je bez plodov aj vône.

Plod vo všetkých prípadoch symbolizuje dobré skutky a vôňa zas znalosť Tóry.

Etrog chrakterizuje ideálny typ človeka, vykonávajúceho dobré skutky a súčasne znalca Tóry.

Hadas – intelektuála bez dobrých skutkov.

Lulav – skutkami angažovaného človeka bez veľkých znalostí a

arava – ignoranta bez dobrých skutkov (midraš vajikra rabba 30.12).

Všetky sú v arba minim “zviazaní” v jednu kyticu na dôkaz jednoty národa bez ohľadu na “kvalitu” jednotlivcov. V tejto myšlienke sa odzrkadľuje tolerancia Tóry voči rôznosti ľudských charakterov.

Existujú však aj iné vysvetlenia pre arba minim v jednej kytici (napr. RaMBaM – Maimonides vo svojich “Moreh nevuchim” 3,43).