1O DNÍ POKÁNIA A JOM KIPUR

Hebrejsky “Aseret jemej tešuva”. Ide o 10 dní od Roš HaŠana (vrátane) až po Jom Kipur (vrátane), t.j. od 1-ého do 10-teho tišri. Všetky sú určené k osobnému sebaspytovaniu, meditáciám a osobným vyznaniam hriechov. Každý z desiatich dní sa pred šachritom modlia slichot (kajúcne modlitby). Okrem piatkového popoludnia a Soboty aj Avinu Malkenu a to na konci šachritu a minchy.

K Amide sa pridávajú špeciálne tématicky ladené dodatky, či obmeny k jednotlivým požehnaniam.

Desať dní pokánia vrcholia sviatkom Jom Kipur. Je to najväčší sviatok v židovskom kalendári. Je dôležitejší dokonca než Šabat, lebo ak pripadne naň, má pred ním prednosť. Inokedy totiž keď pripadne nejaký pôst na sobotu, tento sa presúva na deň nasledujúci. V prípade Jom Kipuru pripadnuvšieho na sobotu, sa pôst drží vždy aj na Šabat.

Pôst sa drží od západu do západu slnka a je to jediný sviatok, ktorý sa nedrží v diaspóre dva dni, lebo 48 hodinový pôst by bol pre človeka veľmi náročný.

Pôst je stanovený Tórou (Lv 16.29-34; 23.27-32; Nu 29.7), v ktorej je nazývaný “dňom trýznenia duší” a “dňom očistenia od hriechu”. V starozákonnej dobe sa spojenie “trýznenie duší” vždy používalo na označenie pôstu.

Pôst zahŕňa v sebe nejedenie, nepitie, nesmie sa nosiť kožená obuv (bola symbolom bohatstva), nesmú a používať kozmetické prípravky, nesmie sa umývať sa, s výnimkou prstov a očí (Joma 8.1) a rovnako tak je zakázaný manželský styk. Len v prípade choroby, môže lekár povoliť ľahké jedlo a požívanie liekov. Pôst nedržia deti a veľmi starí ľudia. Zaujímavé je vysvetlenie talmudských učencov, že v prípade, keď lekár povie, že pacient/starý človek môže držať pôsť, no dotyčný povie, že to nezvládne, halacha sa pridŕža slov pacienta/starého človeka. V opačnom prípade, ak sa lekár vyjadrí, že pacient/starý človek pôsť držať nesmie, ale pacient/starý človek tvrdí, že to zvládne, je halacha naopak na strane lekára.

Na Jom Kipur sú zakázané všetky druhy práce. Sviatok je považovaný a nazývaný Sobotou Sobôt (Šabat Šabaton).

Pred Jom Kipurom sa koná ešte slávnostná hostina, aby ľudia dlhý, vyše 24 hodín trvajúci pôst vydržali. Chala podávaná na tejto seude sa zdobí vtáčikmi, ktoré symbolizujú schopnosť modlitieb a prosieb doletieť až do neba.

Jom Kipur predchádza tiež už spomínaný obrad kaparot (viď. článok Roš HaŠana).

Tesne pred západom slnka sa odrieka modlitba Kol Nidrej (Všetky sľuby). Je to modlitba “ad hoc”. Nikdy inokedy sa nemodlí. Je to modlitba na zrušenie všetkých a to aj pod nátlakom (Španielski Maranos), či nechtiac urobených sľubov. Opakuje sa tri krát za sebou., lebo tradícia učí, že ak niekoho zbavujú sľubu, súd nad ním tri krát prehlási: “…si oslobodený od sľubu”. V Deň Zmierenia prosil totiž veľkňaz tri krát za odpustenie. Za seba, za svoju rodinu i za celý národ. Bol to jediný deň, kedy na viac vstupoval vo veľsvätyne.

Oslobodenie od sľubu nehodno robiť na Šabat, či iný sviatok. Preto sa modlitba Kol Nidrej vždy zásadne modlí pred západom slnka a teda pred zahájením sviatku Jom Kipur.

Deň pred Jom Kipur je tiež zvykom žiadať o odpustenie previnenia všetkých blížnych, ktorým sme nejako ublížili. Na Jom Kipur sa totiž zbavujeme len hriechov spáchaných voči Bohu. Tie voči ľuďom, nám musia odpustiť tí, ktorým sme nimi ublížili.

Jom Kipur je vrcholom Vysokých Sviatkov. Bohoslužba v synagóge má špecifickú a symbolickú liturgiu.

Desať verejných “viduj” zodpovedá desiatim bohoslužbám veľkňaza v Chráme na Jom Kipur. Je to kolektívne vyznanie hriechov, ktoré recituje celá obec spoločne.

Zvykom je čítať knihu Jonáš, lebo sa v nej hovorí o Bohu ako o Bohu všetkých národov a chápe človeka ako schopného zanechať zlé skutky a navrátiť sa k Bohu.

S blížiacim sa súmrakom na Jom Kipur, sa podľa tradície nebeské brány pomaly zatvárajú. Vtedy je čas a miesto na bohoslužbu Neila, zakončenú modlitbou Šema, trúbením na šófar a prianím dobrého konca a budúcoročného stretnutia sa v obnovenom Jeruzaleme.

O pravidlách pôstu a pôvodných bohoslužbách v Chráme, pojednáva talmudický traktát Joma.

Jom Kipur je sviatok slávnostnej atmosféry, veriaci sa obliekajú do bieleho, ortodoxní do kitlu, v ktorom býva pochovávaný mŕtvy a okrem na Jom Kipur sa nosí ešte na sviatok RošHašana a v niektorých spoločenstvách si ho oblieka aj ten, kto vedie na Pésach séder.

Zvykom je, že hlava rodiny zapáli v predvečer dve biele sviece. Jednu doma a druhú v synagóge. Symbolizujú dve dosky Desatora. Biely je aj parochet, zakrývajúci Aron ha-kodeš.´

Jom Kipur je jediný deň, kedy si veriaci Žid pri modlitbe v určitých okamihoch kľakína až ľahína na zem.

SLICHOT

Slichot je termín na označenie kajúcnych a uzmierujúcich modlitieb, ktoré sa prednášajú v pôstne dni od mesiaca elul až po Roš Hašaná a ich úlohou je zintenzívniť vnútorné kajúcne rozpoloženie veriacich. Prvé zmienky o nich sú zaznamenané v Mišne (Taanit 2.4).

Medzi Slichot sa radí Ž 145 (Ašrej), Kadiš, 13 Božích atribútov (šloš esre Midot; Ex 34.6-7), kajúcne modlitby, verejné vyznania, žiadosti (tchinot) o Božie odpustenie, liturgická poézia (pijut) a pod.

Medzi Aškenázskymi Židmi je zvykom Slichot prednášať od posledného sobotného večera pred Roš Hašaná a potom každý ďalší deň pred modlitbou šachrit, až do 29.elulu. Ak by medzi spomínaným Šabatom a Roš Hašaná bolo menej ako tri dni, Slichot sa začínajú prednášať o týždeň skôr.

Sefardskí Židia tak robia každé ráno pred východom slnka už od 1. elulu a pokračujú cez Roš Hašaná po koniec Desiatich dní pokánia. Slichot pre Jom Kipur majú špecifickú liturgiu, uvedenú v machzore pre Vysoké Sviatky a je doplnená o typické modlitby ako Kol Nidrej, či Avínú Malkénú, alebo Tašlich, prednášaný pri vodnom toku na prvý deň RošHašaná, ak tento nepripadne na sobotu.

Je zvykom tiež od 1. do 28. dňa mesiaca elul, pri rannej a večernej bohoslužbe, okrem piatku popoludní a šabatu, trúbiť na šofar: tekia, Ševarim, Terua, Tekia.

TEŠUVA

Tešuva je termín označujúci kajúcny návrat k Bohu. Už v Žalmoch (25.8) hovorí Boh, aby sa človek navrátil k Nemu a hriechy mu budú odpustené. Naopak Talmud v traktáte Makot “udeľuje” hriešnikom zlo a dokonca “smrť duše”. Boh samotný je však priamy a dobrý. Očakáva ľudský návrat a je mu ochotný jeho hriech odpustiť okamžite. Boh vždy prijíma kajúcnych hriešnikov so zlomeným srdcom. Zlomené srdce (lev nišbar) je totiž rovné tej najväčšej obete (Ž 51.19). Je to obeť seba samého Bohu. Zlomené srdce je tiež jedna z možností, ako sa priblížiť k Bohu. Dokonca kajúcny hriešnik má väčšiu schopnosť priblíženia sa k Bohu, než spravodlivý bez hriechov a žijúci službou Bohu. Z hľadiska tela stojí kajúcnik nižšie ako spravodlivý, ale z hľadiska duše je to naopak.

Niekedy však náprava zlomeným srdcom nestačí a človeka očistí až fyzické utrpenie (Ž 89.33). A niekedy nepomôže ani to (Iz 22.14).

Hriech je nedokonalosť (chisaron) tohto sveta (olam ha-ze) a tá k sebe pripojuje ďalšie zlo. Hriešnika by teda malo sprevádzať len zlo a mal by byť potrestaný až smrťou.

No Boh si neželá našu smrť. Dal skrze Tóru človeku možnosť nápravy a to skrze predpísané obete. Obeťou sa navraciame k Bohu, keď sme sa predtým pod vplyvom hriechu od Neho vzdialili.

Človek musí hrešiť, lebo je telesný. S telesnosťou sa pojí hriech a hriech sa pojí s týmto svetom (olam ha-ze). Vo svete duality musí byť zlo. Preto je Boh voči našim hriechom zhovievavý.

Tým, že hriešnik so zlomeným srdcom sa navracia k Bohu, Ten ho prijíma, hriech tým zaniká, lebo priblížením sa k Bohu sa tomuto svetu hriešnik vzďaľuje.

K Bohu sa je možné navrátiť tromi spôsobmi:

1/ z lásky k Bohu (Avraham, Iz 41.8)

2/ z bázne k Bohu (Jicchak, 1M 31.42)

3/ utrpením a bolesťou (Jákov, 1M 35.3)

Návrat z lásky naviac umožňuje zmeniť hriechy v zásluhy. Láska je podmienená túžbou po blízkosti milovaného a tak len túžba po blízkosti Boha vie zmeniť hriechy v zásluhy. Ovšem návrat z bázne a zapríčinený utrpením, stavia hriešnika do určitej vzdialenosti od Boha, aj keď je v priblížení a preto nie je schopný premeniť hriechy v zásluhy, ale len zmeniť hriechy úmyselné na hriechy neúmyselné.

Návratom k Bohu sa hriešnik zbavuje svojho zlého sklonu (jecer ha-ra). Oslobodenie sa spod vplyvu zlého sklonu je určitým druhom vykúpenia (geula), preto každý návrat (tešuva) k Bohu, pomáha priviesť na svet vykúpenie (Iz 59.20; 56.1; Joma 86b).

A nakoľko Božie spôsoby nie sú ako spôsoby ľudské, Boh odpúšťa vždy, nakoľko nekoná náhodne. Narozdiel od človeka, ktorý žije vo svete duality a podriadený voľbe medzi dobrom a zlom, sa správa vždy náhodne (mikre) a teda raz odpúšťa a raz nie. Celý tento svet je plný náhodných činov a javov. Ale len tešuva privádza k cieľu.

(podľa učenia Maharala)