Banskobystrická synagóga bola postavená v druhej polovici 19. storočia v neologickom štýle a svojou veľkosťou sa dala prirovnať ku kostolu sv. Alžbety na Dolnej ulici. Stála na ulici Janka Kráľa, na parcele susediacej s budovou rabinátu. Bola orientovaná v smere východ-západ, čo zodpovedá náboženským pravidlám, podľa ktorých musí byť schrána na uloženie pergamenových zvitkov Tóry (aron ha-kodeš) umiestnená na východnej stene – smerom na Jeruzalem. Vchod do budovy sa teda nachádzal zo západnej strany, z cesty.
Fasáda synagógy bola bohato zdobená ornamentami. Po stranách stavbu lemovali vežičky, ktorých vrcholy zdobili Dávidove hviezdy (magen David). Okná so zaoblenými vitrážami dodávali stavbe jedinečný charakter. Po vstupe do interiéru viedli po oboch stranách schodištia na chór, kde bol často umiestnený organ – podobne ako v kresťanských kostoloch. Chór zároveň slúžil ako miesto pre veriacich, ktorí odtiaľ sledovali bohoslužby.
Slovo „synagóga“ má grécky pôvod a pravdepodobne vzniklo v období helenistických Židov ako náhrada za hebrejské „kehila“, „kehala“ alebo „kneset“. Všetky tieto pojmy označovali miesto zhromaždenia k modlitbám a náboženskému vyučovaniu. V hebrejčine je najbežnejší názov pre synagógu „bejt kneset“ – dom zhromaždenia. Synagóga tak nahrádza chrám a modlitby, ktoré kedysi sprevádzali obetovanie.
Centrom synagógy bol aron ha-kodeš – svätá skriňa, v ktorej sa uchovávali pergamenové zvitky Tóry (päť kníh Mojžišových), strieborné ozdoby na Tóru, kópie Tóry a Megily (kniha Ester), šofar (hudobný nástroj z baranieho rohu používaný pri vysokých sviatkoch) a ďalšie predmety. Iný názov pre aron ha-kodeš je „hejchal“, čo v hebrejčine označuje svätyňu. Dvere skrine bývali bohato vyrezávané a zakrýval ich vyšívaný záves zamatový alebo brokátový, nazývaný parochet. Výšivky parochetu znázorňovali židovské symboly ako júdske levy, menoru, korunu či Dávidovu hviezdu. Tieto výzdoby zároveň reflektovali biblické prikázania zakazujúce modly a ich zobrazovanie.
V strede synagógy sa nachádzala bima – mierne vyvýšené pódium, z ktorého sa čítala Tóra. Odtiaľ rabín prednášal kázeň, nazývanú deraša. Na bimu sa vystupovalo po niekoľkých schodíkoch. Od 19. storočia sa bima často umiestňovala do čela priestoru pred aron ha-kodeš. Iným názvom pre bimu je „almemor“. Vedľa bimy býval umiestnený pult, zvaný amud, z ktorého viedol kantor (predmodliaci sa) ostatné časti bohoslužieb.
Pred svätou skriňou viselo zo stropu tzv. ner tamid – večné svetlo, symbolizujúce chrámové svetlo z niekdajšieho Jeruzalemského chrámu. V neologických synagógach býval ner tamid elektrický. Aškenázski Židia často používali označenie „šul“ (z nemeckého die Schule), pretože synagóga plnila aj vzdelávaciu funkciu.
Tragédia prišla počas Slovenského štátu, keď bola synagóga znesvätená. Niekoľkokrát došlo k vybitiu okien, interiér bol zdevastovaný a vyrabovaný. Nacistickí vojaci si v nej zriadili stajne. Po vojne ostala obec takmer vyľudnená a na obnovu stavby nemala prostriedky. Komunistický režim nebol naklonený židovskej komunite – synagógy sa často využívali ako sklady. Priestory banskobystrickej synagógy slúžili na uskladnenie stavebného materiálu a umelých hnojív.
Začiatkom 80. rokov 20. storočia bola stavba v takom zlom stave, že štát rozhodol o jej asanácii. Dnes je na mieste bývalej synagógy len trávnatá plocha. V blízkej budúcnosti by tu mal vyrásť pamätník obetiam holokaustu – základný kameň už bol na tomto mieste osadený.
Aj keď banskobystrická synagóga už fyzicky neexistuje, jej história, duch a význam ostávajú súčasťou kultúrnej pamäti mesta.
