Siedmy deň v týždni, kedy Boh svoje dielo dokončil a oddýchol si (1M 2.1-2).

Šabat je nadčasovou kontinuitou. Nie je to moment v priestore. Je to okamih duchovnej pozície.

Boh sobotu posvätil a požehnal (1M 2.3). Preto v predvečer soboty zapaľujeme dve sviece, symbolizujúce svetlo stvorenia. Sviece sa zapaľujú ešte pred súmrakom (súmrak je podľa Talmudu vtedy, keď je už tma, ale vidieť ešte obrysy predmetov), najneskôr pol hodiny pred východom prvých troch hviezd, najlepšie ale štvrť hodiny pred západom Slnka.

Sviece zapaľuje obvykle žena – pani domu, ale ak nie je prítomná, smie ich zapáliť ktokoľvek. Zvykom je za každé dieťa v rodine zapaľovať o sviecu viac, pretože podľa tradície, dieťa do rodiny prináša svetlo.

Dve sviece zodpovedajú tiež dvom slovám, ktorými nám je dodržiavanie Soboty prikázané: “Pamätaj na deň sviatočného odpočinku a sväť  ho!” (2M 20.8; 5M 5.12)

Žena, alebo ten, kto sviece zapaľuje, si nad plamienkami najprv zohreje ruky a potom si nimi zakryje oči. Súbežne odrieka požehnanie sobotných svetiel: “Baruch ata Adonaj elohejnu, melech haolam, ašer kidešanu, bemicvotav vecivanú, lehadlik ner šel šabat” (“Požehanný si Pane Bože, kráľ sveta, ktorý si nás posvätil príkazmi a prikázal nám rozsvecovať svetlo šabatu”).

Sviece zároveň symbolizujú micvot, svetlo Tóru a plameň presvetľujúci ľudskú dušu, je symbolom povznesenia  k Bohu.

Ich voskové telo symbolizuje micvot dané človeku, ktoré konáme v hmotnom svete, plameň sviec je symbolom ľudského ducha, lebo tento je “svetlom od Boha” (Prísl 20.27) a samo svetlo z nich vyžarujúce symbolizuje Tóru. A tá, podobne ako svetlo sviec, sa manifestuje vo svete práve prostredníctvom ľudí a ich dodržiavaním micvot.

Svetlo Tóry je vlastne Svetlom Prapočiatku, svetlom ožarujúcim priestor od jedného konca sveta po ten druhý (Zohar) a ktoré budeme mať možnosť uvidieť vo svete budúcom (olam ha-ba), lebo bolo ukryté pred hriešnikmi pre spravodlivých do budúcnosti. Dovtedy ho smieme len tušiť vnútorným zrakom, pri žehnaní sobotných svetiel. Preto si židovské ženy zakrývajú pri kiduš šel ner šabat oči rukami. Odraz tohto svetla sa nachádza mimo tento svet.

Svätosť šabatu spočíva v ľudskom priblížení sa Bohu, skrze jeho dodržiavanie. Boh povedal “Ja som svätý, buďte aj vy svätí…” ( 3M 11.44 ) a jediný spôsob ako to urobiť je priblížiť sa Mu. Tým, že odhodíme od seba všednosť bežných dní a v tichosti prijmeme Jeho svätý deň za svoj, pristupujeme bližšie k Nemu.

Na šabat je prikázané radovať sa. Je zakázané smútiť, nesmú sa držať pôsty. Ak by nejaký (okrem toho na Jom Kipur)pripadol na sobotu, presúva sa tento na deň nasledujúci. Len Esterin pôst sa v takomto prípade presúva na predchádzajúci štvrtok, lebo presunutím na nedeľu, by sa prekryl s prvým dňom sviatku Purim a to nie je možné. Nakoľko ho nemožno držať po sviatku a ani sviatok nemožno posunúť, mal by sa logicky presunúť na piatok, ale to by sme sa nestihli pripraviť na šabat a tak sa presúva na štvrtok.

Dokonca sa neodporúča na šabat ani navštevovanie chorých, lebo by nás ich stav mohol rozľútostniť a tým by sa porušilo prikázanie, “radovať sa na šabat”.

Hebrejské slovo “lekadeš” znamená okrem “posvätiť” tiež v reči Talmudu “zasnúbiť sa”. Preto je prijatie šabatu chápané aj ako zasnúbenie. Ako sa muž zasnubuje so ženou, zasnubuje sa celý Izrael šabatu a preto je šabat nazývaný tiež “kráľovnou a nevestou” ako sa spieva v piatkovej piesni “Kabalat šabat”, kedy celé spoločenstvo Izraela “vychádza šabatu v ústrety”.

Pred vyrieknutím kidušu (posvätenie soboty) požehná najprv otec deťom, potom vysloví chválu svojej manželke podľa Knihy Prísloví (31.10-11): “Ženu statočnú, kto nájde? Je cennejšia než perly. Srdce jej muža jej dôveruje a zisk mu nebude chýbať.”

Nasleduje obradné umývanie rúk, kiduš nad vínom a požehnanie chaly, ktorá sa namáča svojim okrajom do soli, ako spomienka na to, že žiadna obeta do Chrámu nesmela byť prinesená bez soli.

Chala sa pečie ako dva bochníky, na pamiatku dvojitej dávky many, ktorú zosielal Boh na púšti v piatok, aby sa nemusela zbierať aj na šabat.

Na šabat sa dodržujú tri seudy (hostiny) a Talmud k tomu hovorí, že kto dodržuje tri šabatové hostiny, tomu sa v budúcom svete dostane bohatej odmeny (Šabat 118 a). Prvá seuda sa kona v piatok večer. Druhá v sobotu na obed, po dopoludňajších bohoslužbách v synagóge a skoro podvečer po popoludňajšej modlitbe mincha.

V synagóge sa číta vždy prislúchajúca sidra (oddiel z Tóry) a haftara (tématicky súvisiaci text z Prorokov).

Keď vyjdú tri hviezdy, modlí sa večerná modlitba ma´ariv a hodinu po západe slnka sa robí obrad havdala na rozlúčenie sa so šabatom.  Havdala znamená “oddelenie” a myslí sa tým ddelenie sviatočného dňa od dní všedných. Havdala sa robí nad havdalovou sviecou (spletená zo štyroch prameňov a teda aj štyroch knôtov, splývajúcich do jedného), ktorú drží v ruke najmladší chlapec v rodine. Otec odrieka požehnanie nad vínom, nad vonným korením (klinčeky) pripomínajúcom vôňu odchádzajúceho šabatu a nad sviecou, ktorej plameň je v závere zahasený práve vínom. Môže byť v núdzi použitý aj iný nápoj, ale nikdy to nesmie byť voda.

Na záver sa praje “Šavua tov!” – Dobrý týždeň!

Šabat je sviatok zasvätený času a okamihu v ňom. Nie je viazaný, ako jediný zo židovských sviatkov, na miesto v priestore.

Je to nadpriestorové kontinuum. Spomienka na akt stvorenia, ktoré stále pokračuje ďalej. Stvorenie neustrnulo, ale pokračuje každým dňom. Stále niečo vzniká a vyvíja sa. Rodia sa ľudia, zvieratá, rastú stromy, rastliny, vznikajú nové hviezdy…V prírode vládne kvázi večný kolobeh.Tvorenie stále trvá. A my, počas tohto večne stvoriteľského aktu, odpočívame cyklicky v spomienke na prvopočiatok, bez ktorého by nebol dnešok, ani budúcnosť, ani čas.

Je v nás a skrze šabat sa v nás zrkadlí samotný Boh, lebo naše duše pri tom stúpajú a dotýkajú sa Jeho svätosti.

Je to naše pôvodné poslanie – návrat k Bohu. Opäť sa Ho dotknúť…lebo na to tu sme. K tomu sme boli stvorení.